S históriou Jasenice úzko súvisí rod Suňogovcov. (V rôznych dokumentoch nachádzame rôzne pomenovanie tohto rodu: Suneg, Sunek, Szunyogh, Szúnyogh, Szuniog, Stzunyogk, Szuniogh, Szanyogli, Zvnyvgdictus, Zwniogh.)
V roku 1394, nitriansky biskup Michal II. s podporou nitrianskej kapituly predal Mikulášovi Suňogovi a jeho synom právo richtárstva v dedine Jasenica (villicatum possessionis nostre Yezenche vocate) za 50 mariek. Mikuláš bol ešte v roku 1930 podžupanom Abovskej stolice. Jeho potomkovia sa do trenčianskej oblasti vysťahovali a začali si písať prídomok z Jasenice.
Ďalšia zmienka o tomto rode je z 15. storočia. V roku 1458 Matej Suňog (Matias Zwniogh dictus de Jessenycz) vystupoval ako človek kráľa pri uvádzaní do držby hradu Považská Bystrica. Suňogovci už vtedy vystupovali pod predikátom „z Jasenice“.
Mikulášovi vnuci Bartolomej a Gašpar založili dve vetvy rodu – budatínsku a jasenickú (zemiansku). Gašpar Suňog si vzal za manželku vdovu po Rafaelovi Hatňanskom, držiteľovi hradu a panstva Budatín, a tak si vyženil časť tohto panstva. Kráľ Matej Korvín dal za vojenské zásluhy jemu a jeho synovi Mojžišovi v roku 1487 hrad Budatín. Bartolomej Suňog ostal bývať v Jasenici.
V roku 1520 je v záznamoch Trenčianskej stolice uvádzaný Václav Suňog (Waczlav Suneg z Gessenicze) ako slúžny pri delení panstva Starý hrad.
Rodina Suňogovcov sa už v 15. storočí prispôsobila svojmu slovenskému okoliu a poslovenčila sa. Svedčia o tom aj mnohé slovenské písomnosti, zachované v ich rodinnom archíve. Už Matej Bel uvádza, že kráľ Matej Korvín často písal Gašparovi Suňogovi po slovensky. Mojžiš Suňog písal v roku 1534 list v češtine Bartolomejovi Majténimu – Motešickému. V roku 1555 Rafael Suňog písal svojmu švagrovi Gabrielovi Majténimu – Motešickému vlastnou rukou list v češtine. Podobne tiež v roku 1561. Takáto korešpondencia medzi dvoma rodmi pokračovala aj v 17. storočí.
V roku 1576 a 1580 bol Juraj Suňog (Gyryk Suneg z Gesenycze) prísažný Trenčianskej stolice. Kaštieľ vo Veľkej Jasenici dal v roku 1618 postaviť Daniel Suňog (Daniel Sznioch).
Z tohto šľachtického rodu pochádzali aj vzdelaní ľudia. V roku 1693 sa spomína Pavol Suňog ako farár obce Trstice v Bratislavskej stolici. Básnik Gabriel Suňog (Gabriel Szunok Slavus de Jezenica nobilis) sa v roku 1641 uvádza v zozname študujúcich na Trnavskej univerzite v Trnave. Kňaz - jezuita František Suňog SJ (P. Franciscus Szunyogh Hungarus Nagy Jesszenicensis) sa uvádza v katalógu Spoločnosti Ježišovej v roku 1700 v rezidencii Gyongyos. V tom čase mal 31 rokov.
Rod Suňogovcov bol tiež aj podnikavý, o čom svedčí to, že vo Veľkej Jasenici založili továreň na výrobu súkna a plátnu v manufaktúrnom období. Ján Suňog sa bez väčšieho úspechu pokúšal o ťažbu uhlia na Dielci.
Rodokmeň rodu Suňogovcov (neúplný):
Samuel Chalupka
Evanjelický farár a spisovateľ, pôsobil v Jasenici v rokoch 1627 – 1636.
Narodil sa okolo roku 1600 v Ľupči a zomrel v januári 1668 v Trenčíne. Jeho otec Žigmund bol evanjelickým farárom, matka Alžbeta bola rodená Grosová. Mal šesť bratov. Jeho prvá manželka bol dcérou superintendenta Jána Hadíka. Druhou ženou bola Rozina, rod. Puchalová.
Najskôr študoval v Ružomberku, potom vo Zvolene a v Bytči. V roku 1622 študoval na univerzite vo Wittenbergu. Po ukončení štúdií bol od roku 1624 učiteľ a konrektor gymnázia. Od roku 1626 pôsobil v Bytči ako diakon, od roku 1627 do roku 1636 pôsobil ako evanjelický farár v Malej Jasenici. Jeho ďalšími pôsobiskami boli Diviaky, Liptovský Trnovec a Trenčín.
Písal barokovú náboženskú literatúru, najmä pohrebné kázne. Literárne najvýznamnejšou bola jeho práca Vandrovka, neb putování prežalostné Roziny Puchalky, Samuela Chalúpky manželky (1664). Opísal tu strastiplné putovanie svojej manželky v tureckom zajatí.
Ján Horecký
Kňaz, básnik, prekladateľ, zakladajúci člen Matice slovenskej, patrón gymnázia v Kláštore pod Znievom, rozširovateľ tlače, spoluzakladateľ Slovenskej literárnej školy, Ján Horecký, pôsobil na fare v Jasenici od novembra v roku 1868 do roku 17.3.1904, kedy zomrel.
Narodil sa 12. mája 1831 vo Svederníku. Jeho otec Ján bol zamestnancom budatínskeho panstva. Jeho matka, rod. Kalinyová, sa volala Mária.
Študoval v Žiline a Nitre, štúdium teológie ukončil v roku 1854 v Pešti. Vo svojom kňazskom pôsobení začal ako kaplán v Malej Udiči, neskôr pôsobil v Lietave, na Turzovke. Pred rokom 1868 sa dvakrát neúspešne uchádzal o samostatnú farnosť, bol najstarším kaplánom Nitrianskeho biskupstva. V roku 1891 sa na podnet farníkov neúspešne uchádzal o farnosť v Bytči. Až v roku 1868 sa mu podarilo získať farnosť v Malej Jasenici.
Národne sa začal prejavovať ešte počas štúdia v seminári v Pešti, kde patril k zakladateľom Slovenského odseku Literárneho spolku. Prispieval básňami do slovenských časopisov, do slovenského jazyka preložil viaceré rozprávky pre mládež. Spoluzakladal Slovenskú literárnu školu. Od roku 1853 uverejňoval básne s náboženskými aj národnými a osvetovými motívmi.
V rokoch 1853-1856 uverejnil v Katolíckych novinách viacero básní (Potecha pobožného hospodára, Túha na Všech Svätých, Matka siroty, Posledný úsmev, Dve cesty, Ruža dôst. p. Jánovi Lottnerovi venovaná, Odhodlanosť bedára, Poklad kresťana, Večernie dumy, Hádanka, Ku cti a chvále sv. Jánovi z Nepomuku, Chválospev pri konci roka).
Ďalšie básne uverejňoval v rokoch 1857 - 1859 v časopise Cyrill a Method (Cestuj s Bohom!, Starec, Prvého kvetna, Siroty, Nad hrobom, Lúčenie, Pieseň pápežská).
Svoje príspevky uverejňoval aj v časopise Priateľ školy a literatúry (Učiteľské porady v Turzovke), v Sione publikoval niekoľko kázní (V čom záleží dobročinenie a čo nás má k nemu pohybovať). V staršom veku písaval do Národných novín a Katolíckych novín pod pseudonymom Kysučan.
Je pochovaný na cintoríne v Malej Jasenici.
Ľudovít Ján Perger
Autor bočného (južného) oltárneho obrazu z roku 1860 v Kostole sv. Michala Archanjela v Jasenici.
Narodil sa 1.11. 1816 v Kremnici a zomrel v Trenčíne v roku 1865. Jeho otec Leopold Perger bol baník. Matka Mária, rod. Bošaňová. Koncom 1. polovice 19. storočia pôsobil pravdepodobne v Pešti. V rokoch 1853 – 1855 bol väznený v Ilave pre falšovanie bankoviek. Od prepustenia v roku 1855 sa živil ako potulný portrétista. Trenčiansky podžupan Nozdrovický mu dal v Trenčíne zriadiť ateliér a poveril ho maľovaním viacerých podobizní. Jeho diela sú v zbierkach Galérie hlavného mesta SR Bratislavy a v Budapešti.
Ďalšie osobnosti
V Jasenici žili aj drobnejší zemania. V roku 1414 sa spomína Šebastián Jasenický, ktorý v tomto roku pravdepodobne založil a vlastnil obec Šebešťanovú.
V roku 1748 sa v zozname zemianskych rodín v Trenčianskej stolici uvádzajú Jankovičovci ako kurialisti (vlastníci kúrie – rodového domu a majetku).
V Jasenici pôsobil v rokoch 1786 – 1807 kňaz Pavol Černik (Csernik), ktorý bol členom Slovenského učeného tovarišstva (Tovarišstvo literného umenia). Bol to spolok, ktorý združoval bernolákovcov na celom Slovensku a šíril slovenský jazyk a literatúru.
Necelý rok v našej farnosti (marec 1953 – december 1953) pôsobil neskorší nitriansky biskup Dr. Ján Pásztor (nitrianskym biskupom bol v rokoch 1973-1988).
1 Porov. www.dominikani.sk
