História obce

Majetok Nitrianskeho biskupstva

Územie Jasenice sa uvádza v rokoch 1246 – 1250 spolu s Bytčou ako majetok bána Fila, ktorý ho dostal od kráľa Bela IV. za zásluhy v boji s Tatármi.

V súpise majetku nitrianskeho biskupstva z roku 1269 na severozápadnom Slovensku (za čias biskupa Vincenta II.) sa spolu s Bytčou a Urbanovom (dnes miestna časť obce Maršová – Rašov) uvádza aj latinský názov „possessionis Jezencha“ (vlastník Jasenice). Išlo pravdepodobne o územie Veľkej Jasenice. V tomto období Jasenica krátky čas patrila aj Matúšovi Čákovi, keď obsadil cirkevné majetky na Považí.

Majetok rodu Suňogovcov

Do majetku nitrianskeho biskupstva však Jasenica patrila až do roku 1394, keď nitriansky biskup Michal II. s podporou nitrianskej kapituly predal Mikulášovi Suňogovi (Szúnyogh, Zvnyvgdictus) z Abova a jeho synom právo richtárstva v dedine Jasenica (villicatum possessionis nostre Yezenche vocate) za 50 mariek. Mikuláš bol ešte v roku 1930 podžupanom Abovskej stolice. Jeho potomkovia sa do trenčianskej oblasti vysťahovali a začali si písať prídomok z Jasenice.

Rozdelenie obce

Chotár vtedajšej Jasenice bol oveľa väčší ako je dnes. Podľa histórie obcí Papradna a Brvnišťa chotár Veľkej Jasenice siahal až do týchto končín. Keď v 14. storočí začala do severnej časti Papradňanskej doliny prúdiť valašská kolonizácia, určovaná feudálnym panstvom Bytča, z pôvodného chotára Veľkej Jasenice sa neskôr v 15. storočí vyčlenil ucelený Papradňanský chotár¹. Potomkovia tejto kolonizácie v 16. storočí založili tiež v pôvodnom chotári Veľkej Jasenice obec Brvnište.²

Pôvodný majetok nitrianskeho biskupstva sa zakrátko rozčlenil na dve obce: Malú Jasenicu a Veľkú Jasenicu. Stalo sa tak pravdepodobne v polovici 16. storočia, keď sa majiteľmi panstva v Bytči stali Thurzovci, ktorí preberali bývalý majetok Nitrianskeho biskupstva. Malá Jasenica prešla pod majetok panstva Bytča (uvádza sa v jeho urbári v roku 1592,1673 a 1721) a Veľká Jasenica pod šľachtický rod Suňogovcov.

Od roku 1536 patrila časť Jasenice aj bratom Jánovi a Rafaeolovi Podmanickým (lúpežní rytieri, potomkovia uhorského šľachtického rodu na Považí), ktorý ju dostali darom od Jána Zápolského.

Malá Jasenica

Pod panstvom kniežaťa Esterházyho

Malá Jasenica so Stupným a Podvažím patrila do panstva kniežaťa Esterházyho. V Jasenici býval len jeho správca v Majeri. V tom čase sa všetci obyvatelia zaoberali roľníctvo a chovom dobytka. Obyvatelia ako poddaní museli každý deň robiť na pánskom. Kto mal poťah, aj s poťahom. Poddaní museli všetky pánske role poorať, zasiať, zožať zbožie, vymlátiť, pokosiť lúky a spratať seno. Za túto prácu dostali od panstva bývanie a taký podiel rolí, aby sa mohli uživiť (mohli užívať osminu alebo dve osminy, ktoré potom od panstva dostávali ako svoje vlastníctvo.). V závislosti od toho, koľko dal gazda panstvu baranov, toľko dostal dielov na papradňanských horách, ktoré v tom čase patrili do jasenického chotára.

Pivovar

V Malej Jasenici bola zriadená továreň pivo – pivovar. Veľká časť chotára tejto obce bola vysadená chmelom, z čoho pochádza aj názov miestnej lokality - Chmelové. Pivovar však veľmi neprekvital, neudržal sa hlavne kvôli zlej úrode chmelu, a tak sa z neho stala továreň na dorábanie liehu – pálenica a začal sa dorábať lieh. Následkom nepozornosti zamestnancov však vznikol požiar a pálenica ľahla popolom (ŠK IČ 59, str. 5.).

Zmena majiteľov

V 19. st. Malú Jasenicu, ako súčasť hradného panstva Bytča, odkúpil drevokupec Leopold Popper. Od Poppera ju neskôr kúpila barónka Hanka (1917) a od nej kúpil tento majetok žid Eduard Schlesinger. Nakoniec tento majetok kúpili gazdovia z Papradna a nasledovala parcelácia majetku.

Veľká Jasenica

Veľká Jasenica, od rozdelenia obcí, ostala vo vlastníctve jasenickej vetvy šľachtického rodu Suňogovcov. V roku 1626 dal Daniel Suňog postaviť kaštieľ.

Továreň na bavlnené látky

Okrem výstavby kaštieľa Suňogovci vo Veľkej Jasenici, v manufaktúrnom období, založili veľkú továreň na výrobu súkna a plátna. Potrebné suroviny na výrobu, ako vlnu a konope, skupovali z celého okolia a takto vyhotovené látky vyvážali až do zahraničia. Plavili ich po Váhu na pltiach. V továrni bolo zamestnaných veľa ľudí, najviac z Moravy a z Čiech. Dôsledkom vypuknutia cholery však neskôr továreň zanikla a takmer všetci zamestnanci prišli o život. Tí, ktorí prežili, odišli späť do svojej vlasti.

Ťažba uhlia

Ján (János), ďalší z rodu Suňogovcov, v miestnej lokalite na kopci Dielec hľadal uhlie. Trochu ho síce našiel, pokúšal sa ho aj ťažiť, ale bez väčšieho úspechu. Namiesto zisku sa tak dostal do dlžôb a panstvo prešlo do konkurzu, čo trvalo veľmi dlho. Dlžoby sa kopili a z tohto stavu sa nebolo možné dostať. Zadĺžený majetok prešiel do rúk žida Davida Kufflera z Beckova. Ten sa však o továreň nestaral a nechal ju úplne zaniknúť. Kuffler tu okolo roku 1850 založil pálenicu.

Ďalšia zmena majiteľov

Majetok Veľkej Jasenice získal po Kufflerovi zeman Jozef Lord. Neskôr prešiel do rúk zemana Lajosa Rozsu z Budapešti a nakoniec skončil v rukách žida Marmorsteina. Do vlastníctva miestnych gazdov prešiel majetok až v roku 1910, keď si ho rozparcelovali.

Historické územné členenie obcí

Obidve obce patrili do Trenčianskej stolice, okrem prechodného obdobia (koniec 14.st. – začiatok 15.st.), keď patrila do Bystrickej stolice (Comitatus Bisztriczniensis), ktorá nemala dlhé trvanie. Celé územie ležalo na hranici tzv. stredného a horného okresu a inklinovalo viac k hornému okresu, čo dosvedčuje aj zoznam zemianskych rodín na území stolice z roku 1748.

V roku 1890 patrila Veľká a Malá Jasenica do Važsko-bystrického okresu (Vág-beszterczej járas). Obvodný notár mal sídlo v Papradne. Od roku 1920 bol v  Považskej Bystrici okrem okresného úradu pre obce aj slúžnovský úrad. Berný úrad sídlil v Bytči a obvodný lekár v Marikovej. Obce prešli do obvodu notariátu v Považskom Podhradí, kde v tom čase bola zriadená najbližšia pošta, do ktorej obvodu aj patrili. Obce patrili do obvodu četníckej stanice v Papradne.

Genéza a vývoj pomenovania obce

Od prvej písomnej zmienky o Jasenici z roku 1269, keď sa Jasenica uvádza ako súčasť majetku nitrianskeho biskupstva, sa jej názov v rôznych historických dokumentoch vyskytuje v jednotlivých časových obdobiach v rôznych obmenách.

Dve samostatné dedinky Malá Jasenica a Veľká Jasenica sa po dlhom čase, keď boli vlastnené rôznymi vlastníkmi, zjednotili v roku 1924 do jednej obce s názvom Jesenica. V roku 1946 sa pomenovanie obce úradným rozhodnutím zmenilo na Jasenica.Od zjednotenia Malej a Veľkej Jasenice do konca 2. svetovej vojny

Po zlúčení obcí v rokoch 1924-1948 bola v obci súkromná píla a mlyn. Tri roky (v rokoch 1944-1947) boli v obci dve píly.

1. svetová vojna

Po vypuknutí vojny veľa mužov z dediny muselo odísť bojovať, a tak doma ostali len starší muži. Ľudia museli počas vojny odvádzať veľa dobytka a zbožia. A tak miestne hospodárstvo upadalo.

Padlí občania Jasenice v 1. svetovej vojne:

• František Vnuk
• Ján Janáček
• Štefan Barenčík
• František Vnuk
• Pavel Janáček
• Ján Janáček
• Juraj Mihalač
• Ján Ziegler

Vyznamenaný veľkokrížom:

Ján Ziegler – čatár, pilot; ranený prepravil z talianskeho frontu ranených. V nemocnici podľahol zraneniam.

Po 1. svetovej vojne

V tom čase územie dnešného Slovenska patrilo pod Rakúsko-Uhorsko, a aj v tak severne položenej dedinke od maďarských hraníc bolo cítiť nevôľu voči Rakúsko-Uhorskému zriadeniu a apatiu voči maďarským obyvateľom.

A tak po prevrate v roku 1918 učiteľovi Augustínovi Iványimu, ktorý bol maďarskej národnosti, občania vytĺkli okná. Tiež sa robili rabovačky vo Veľkej Jasenici u Rózy Zieglerovej a v Malej Jasenici u žida Schlezingera.

2. svetová vojna

V pohnutých politických predvojnových časoch bola v obci v roku 1936 zriadená Civilná protiletecká obrana (CPO). Mala tieto zložky: poplašná služba, požiarna služba, policajná služba, samaritánska služba, asanačná služba. Vrchným veliteľom bol Ján Ondráček, správca školy. Konali sa zatemňovacie cvičenia príbytkov a poplašné cvičenia. Bola k dispozícii 1 cvičná plynová maska a lekárnička na prvú pomoc. Začali sa pravidelné cvičenia, každá zložka zvlášť, raz za mesiac aj spoločne a tiež sa robili aj nočné cvičenia.

V roku 1938 sa v máji konala v republike mobilizácia, a tak aj muži z Jasenice a okolia boli povolaní. Mladí chlapci boli väčšinou na stálych vojenských cvičeniach. Tým pádom v Zbrojovke, v Považskej Bystrici, začali chýbať pracovné sily, a tak priberali do továrne mládež ako náhradnú pracovnú silu. V dedine tak ostali len starci a ženy, ktorí mali zodpovednosť za celú obec. Preto sa aj úroda zbierala len veľmi pomaly, čo mala na svedomí aj slintačka a krívačka, ktorá postihla hovädzí dobytok na celý tento rok. A tak sa poľnohospodárske a iné práce konali len na niekoľkých koňoch, ktoré boli neskôr odobrané na mobilizáciu. V tomto roku bol aj nedostatok mlieka a mliečnych výrobkov, čo spôsobilo straty pre obidve mliekarne v dedine.

Keďže dedina leží blízko pri Považskej Bystrici, kde v tom čase bola Zbrojovka, miestni obyvatelia sa báli možných leteckých náletov na túto fabriku a prípadné poškodenie obce. Preto bola v neustálej pohotovosti CPO.

Geopolitický vývoj vtedajších udalostí si v septembri 1938 vyžiadal ďalšiu, všeobecnú mobilizáciu. Bolo nariadené kopať zákopy a ľudom sa odporúčalo, aby čo najmenej strávili čas vonku.

Po vyhlásení Autonómie Slovenska (6.10.1938) vstúpila do činnosti Hlinkova garda, a to aj v Jasenici. Tu bola založená 17.10.1938 a za miestneho veliteľa bol menovaný správca školy v Jasenici Ján Ondráček. Miestnym predsedom Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany (HSĽS) sa stal Štefan Králik. Politické strany boli zrušené a zostala len HSĽS, do ktorej boli ostatné včlenené (v Jasenici 20.11.1938).

Po odstúpení Jána Ondráčka z postu veliteľa Hlinkovej gardy sa novým veliteľom stal Karol Síkorík. Podľa kroniky sa jej činnosť venovala výcviku a usporiadal niekoľko tanečných zábav.

V obci tiež vznikla Hlinkova mládež (HM), ktorú zorganizoval správca školy Ondráček a čestným miestnym vodcom sa stal miestny kňaz Edmund Markovič, neskôr Alexander Kriváň. Viedol ju však učiteľ Ondráček spolu s učiteľkou Máriou Ondráčkovou.

Podľa zápisu v kronike (s. 49), mnohí z dediny bojovali na severe Slovenska (Kysuce, Orava, Spiš) po boku nemeckej armády.

Slovenské národné povstanie

Vďaka zakúpeným rádiovým prijímačom sa obyvatelia Jasenice chytro dozvedeli o vyhlásení povstania, keďže počúvali vysielanie Banskej Bystrice, odkiaľ bolo povstanie vyhlásené. Podľa kronikára Alfréda Hamaru boli všetci aktívny vojaci z obce zapojení do povstania (s. 63).

Na jeseň v roku 1944 partizáni pri prehliadke autobusa z Papradna, odviedli veliteľa Hlinkovej gardy z Papradna Lališa, ktorý cestoval do Považskej Bystrice narukovať. Vzali ho do Dúbravy, kde ho popravili zastrelením.

Na jar (1945) partizáni chytili veliteľa SS, ktorý utekal z Papradna. Potom ho odviedli do hôr v Papradne, kde ho vraj popravili.

Koniec vojny

Nemecké vojská postupne ustupovali a 29. 4 1945 prešli za Váh smerom na sever na našu stranu a 30. 4. 1945 vyhodili do vzduchu v Považskej Bystrici most. Ľudia v dedine sa báli, ako prebehne front a kadiaľ budú Nemci ustupovať.

30. apríla, v predvečer začiatku mája, sa v Jasenici staval máj, ako bývalo zvykom, na bokoch mosta. Pri dvíhaní druhého mája zrazu bolo počuť nemecký výkrik: „Halt!“ a strhla sa malá prestrelka. Bol pri nej zasiahnutý do pleca kapitán SNP Vojtech Šterdas, ktorý sa skrýval u svojho otca Vincenta v kaštieli. Takto zasiahnutý ušiel do Hája, kde mu poskytol prvú pomoc Alexander Knapo. Nemci totiž ustupovali cez dedinu smerom na Moravu, a už pár hodín predtým bola podobná prestrelka medzi nimi a partizánmi v Šebešťanovej. Keď Nemci zbadali, že sa stavia máj, prestali strieľať a pokračovali smerom do Papradna. Podľa kronikára Alfréda Hamaru zostali na obchode Štefana Jeleníka od tejto streľby stopy po guľkách.

Už ráno okolo 7:30 začali do obce prichádzať prví vojaci československej brigády. O niekoľko dní prišla sovietska armáda. Jej veliteľstvo bolo ubytované na fare. Ostatní vojaci boli ubytovaní po domoch v rodinách a v stodolách. Armáda sa tu zdržala asi týždeň do Dňa oslobodenia 9. mája 1945.

Padlí občania Jasenice v 2. svetovej vojne

• Pavol Doblej
• Ondrej Očkay
• Štefan Smataník

Zajatí občania počas 2. svetovej vojny

• Pavol Matejka Jánošík – odvlečený do zajatia v Nemecku

Povojnové obdobie

MNV na čele obce

Po 2. svetovej vojne, v roku 1945, sa zrušili obecné úrady a ich právomoci prešli na miestne národný výbor (MNV). Vo vedení obce Jasenica tak na nejaký čas stáli predsedovia MNV. Do roku 1949 nemal výbor nijakú kanceláriu. Od roku 1949 mal kanceláriu v budove Františka Králika, čo však nebolo vyhovujúce.

Výstavba

V povojnovej dedine bolo veľa drevených domov (so slamenou strechou), ktoré však postupne zanikali. Postupne sa začali stavať murované domy z pálenej hliny, ktorú si občania vypaľovali svojpomocne.

Elektrifikácia obce

Pred zavadením elektriny do obce sa svietilo petrolejovými lampami. V mlyne mali vlastné dynamo a už svietili elektrinou. Tiež v obchode u Štefana Jeleníka. Elektrifikácia obce sa chcela zaviesť už pár krát, ale niektorí ľudia tejto novinke neverili a boli proti nej.

Do dediny bola zavedená elektrina v roku 1947, keď sa konala 20. decembra o 10. hodine pri transformátore posviacka a Slávnosť rozsvietenia obce Jesenica s elektrickým prúdom, pri ktorej bola stará, začmudená petrolejová lampa symbolicky rozbitá a hodená do potoka. Potom sa konali slávnostné Bohoslužby a po nich obec u hostinského Jána Hladniša podávala obed.

Hlavné vedenie sa natiahlo z Plevníka cez Váh. Celkové náklady zavedenia elektrickej energie boli 200 000 Kč a hradilo ich Povereníctvo techniky v Bratislave. Inštaláciu po domoch spravila firma Pakán z Považskej Bystrice.

Úverové družstvo

V Jasenici bolo založené v roku 1946 úverové družstvo, neskôr bolo zoštátnené Štátnou sporiteľňou, ktorá sídlila v dome Ondreja Janáčka, ktorý bol účtovníkom a pokladníkom bol Viliam Moravík.

Strojové družstvo

Už v roku 1947 bolo v Jasenici založené strojové družstvo, do ktorého sa v roku 1948 zakúpili rôzne stroje na obrábanie pôdy a na žatvu. Predsedom bol Štefan Hladniš, hospodárom Alexander Knapo a traktoristom Vincent Kňažko. V roku 1950 pri zriaďovaní Strojno-traktorových staníc však boli stroje prevezené do Považskej Bystrice, strojové družstvo zaniklo, a preto podľa zápisu kronikára Hamaru, nová myšlienka Jednotného roľníckeho družstva (JRD) nemala v obci veľkú oporu a radšej hospodárili po starom.

Doprava

Už v roku 1938 premávala cez obec súkromná autobusová linka, ktorá zabezpečovala dopravu miestnych obyvateľov do okolitých dedín a miest. Premával súkromný autobus z Papradna do Považskej Bystrice, ktorý bol obyčajne v Jasenici preplnený, a tak sa buď necestovalo alebo sa šlo peši a na bicykli. Ľudia najviac cestovali do zamestnaní. V roku 1946 bola súkromná doprava nahradená štátnou autobusovou dopravou. Lístok z Jasenice do Považskej Bystrice stál 3 Kčš. Robotníci mali zľavnené týždenné lístky za 5-6 Kčs. Väčšina ľudí z obce pracovala v Považských strojárňach v Považskej Bystrici, kde sa pracovalo na 3 zmeny. V 50. rokoch 20 storočia bolo v dedine niekoľko motocyklov a 3 osobné autá.

Zaujímavosti z miestnych udalostí (z obecnej kroniky)

Požiar školy, kostola a nové zvony

V roku 1917 udrel blesk do školskej stodoly, od ktorej sa chytila škola a od nej sa chytil kostol, ktorý bol pokrytý šindľom. Kostolná veža mala vtedy len jeden, najmenší zvon (120 kg), pretože ostatné dva sa odobrali na odliatie na potreby armády v 1. svetovej vojne. Zvon sa vplyvom požiaru pokrivil a bol vymenený. Dva väčšie zvony darovali papradňanci, ktorí si v Malej Jasenici kúpili majetok, o čom svedčia aj nápisy na zvonoch. Tieto zvony sú na kostolnej veži dodnes.

Poškodený kostol dala po požiari pokryť barónka Hanka. Drevené časti na veži robili tesári z Karlovíc na Morave. Občania pomáhali dovozmi (furmankami) zadarmo. Popri týchto opravách bola nadstavená a znova pokrytá fara.

Most cez Papradňianku

Pôvodný most cez rieku pri kostole bol drevený. Voda z povodní v rokoch 1923 a 1926 ho však zobrala a tak bol v roku 1927 postavený betónový most so železnými nosnicami. Už v roku 1936 sa vrchná časť mosta musela znovu opravovať, pretože bola vo veľmi zlom stave. V tom istom roku, na stromkovú slávnosť, žiaci školy spolu s učiteľmi vysadili na brehoch rieky vŕby, aby sa tak posilnili jej brehy.

Jasenické cesty

Podľa obecnej kroniky z roku 1939 (s. 53) mali gazdovia vo zvyku ukladať dlhé drevené klady povedľa ciest. Kronikár to označuje za starý, nepekný zvyk a zlozvyk, ktorý nechcel vymiznúť napriek upozorňovaniu úradov. Pri prietrži mračien v roku 1939 sa tieto klady vzpriečili, a tak zabraňovali odtoku vody.

Ako bola naša dedina skoro vypálená

V dedine sa partizáni prvý raz objavili 15. 9. 1944 o 6. hodine ráno. Kúpili jalovicu za 2400 Ks, z ktorej v kotli, pri kríži, pri Karolovi Mišúrovi varili guláš. Pomáhali pri tom aj ostatní ľudia. V obchode u Karola Mišúra bola pri telefóne stráž. Poštár z Považského Podhradia zrazu telefonoval, že idú Nemci. Pravdepodobne totiž niekto Nemcom ohlásil, že sú v Papradne partizáni, a tak sa tam vydali. Papradňanskí partizáni sa však v tom čase vybrali z Papradna autobusom do Jasenice. Keď sa teda v Jasenici dozvedeli, že idú Nemci, uvarený guláš partizáni naložili na voz a chytro odviezli do Dúbravy. Papradňanských partizánov, ktorí práve prišli do Jasenice, však varovať nestihli. A tak krátko na to, ako dorazili Partizáni z Papradna, bolo počuť výkriky: „Nemci idú!“ Všetci ľudia, aj partizáni sa rozpŕchli a na ceste ostal len vodič s autobusom. Po ceste od Podvažia prišla trojkolka BMW s tromi ozbrojenými Nemcami a za nimi autá, v ktorých bolo plno nemeckých vojakov, ozbrojených až po samé nechty. Zastavili pri autobuse a spýtali sa vodiča: „Defekt? Defekt?“ Šofér prikývol hlavou a dodal: „Áno, áno.“ A Nemci pokračovali ďalej do Papradna. Partizáni celú túto konverzáciu pozorovali z úkrytov. Keby Nemci začali vtedy prehľadávať Jasenicu a našli by partizánov, ktorí by s nimi začali bojovať, Nemci by potom iste našu obec vypálili ako partizánsku a obyvateľov vystrieľali alebo ich odvliekli do koncentračných táborov.

Nemci sa medzitým vrátili z Papradna, kde, samozrejme, partizánov nenašli, keďže tí prišli autobusom do Jasenice a ukryli sa do lesa, odkiaľ pozorovali, čo sa bude diať. Nemci obsadili celú Jasenicu asi na 2 hodiny. Na každom konci dediny boli 2 guľomety a v obci ich bolo plno. Nikto z ľudí nevedel, čo sa bude diať. Prekutali celú obec a keď partizánov nenašli, odišli do Považskej Bystrice.

Po odchode Nemcov sa partizáni ešte vrátili, spolu s ľuďmi besedovali a predvečerom odtiahli do hôr.

Živelné pohromy

V máji a v júni roku 1935 sa objavilo v dedinskom chotári veľké množstvo chrústov. Podľa obecnej kroniky boli ľudia ľahostajní alebo skôr neznalí, a chrústov nelikvidovali. Správca školy Ján Ondráček spolu so žiakmi zlikvidoval podľa zápisu v kronike 186 000 chrústov (s. 25).

3. 2. 1937 prišla do dediny, podľa kroniky, „prudká snehová búrka, sprevádzaná silným výbojom bleskovým a mohutným hrmením.“ (s. 35)

V septembri 1937 bola v obci veľká povodeň, ktorá zobrala hradskú pri píle.

Miestami sa v miestnom chotári objavovali aj krupobitia, ktoré boli veľmi škodlivé pre výsledný podiel úrody.

V predvojnovom roku 1938 sa v obci objavila slintačka a krívačka, ktorá postihla hovädzí dobytok a trvala celý rok. Zvážka úrody tak ostala len na niekoľko koní, čo boli v obci.

Veľká prietrž mračien prišla do Veľkej Jasenice 22. 5. 1939 o 13:00 hodine a trvala 26 minút. Po tejto prietrži sa vody z chotárov zliali a celá Veľká Jasenica bola pod vodou a voda brala všetko, čo stálo v ceste. Záchranné čaty nachádzali v domoch len zažatú hromničnú sviecu, nariekajúcich ľudí na povalách domov a ručiaci dobytok v maštaliach. V domoch a maštaliach voda vystúpila až do výšky 1- 2 metrov. Veľký príval vody pohýbal základmi mnohých domov a drevená maštaľ Matúša Žiačka st. bola aj s dobytkom odnesená 30 m od svojho pôvodného miesta. Zrútila sa, ale jeho dobytok prežil. Veľké škody boli aj na roliach, kde sa naplavila zem. A keďže zasadené zemiaky voda zobrala, museli sa sadiť odznovu. Zanesené boli tiež studne a boli zničené mosty a cesty, ktoré sa opravovali asi týždeň. Odhadovaná škoda bola asi 120 000 Ks.

O necelý mesiac neskôr 15. júla v noci prišlo na celú Jasenicu veľké krupobitie so silným vetrom. Najväčšie kúsky ľadovca vážili až 30 dkg. Boli spôsobené veľké škody: pobité strechy, povyrážané sklá v oknách, vybité obilia z klasov, polámané stromy a oráňané ovocie.

V roku 1953 bola vo Veľkej Jasenici prietrž mračien, kvôli ktorej potom bola v dedine veľká povodeň. Voda sa valila po celej ceste a hlavná cesta od obchodu Štefana Jeleníka po Karola Sýkoríka až po lávku bola zaplavená. Povodeň zanechala v Jasenici veľa škôd.

1. vysokoškolský diplom v dedine

Ako prvý z Jasenice dosiahol diplom z vysokej školy Dr. Ing. Ferdinanda Králik.

Ďalší občania s vysokoškolským vzdelaním:

• Ing. Ladislav Hanajík
• MUDr. Milan Mišúr
• Pplk. Vojtech Šterdas
• Ing. Jozef Jeleník

Problémy s vodou a miestny vodovod

Ondrej Janáček za školou, pod Záplzím, skúšal viackrát kopať studňu, ale bez výsledku. Dostal sa až do hĺbky 13 m, ale vodu nedostal. Preto si v roku 1957 vodu doviedol z prameňa pri ceste na konci Záplzia. Prameň vyčistil, spravil betónová nádrž, zakryl a do zeme zakopal železné trúbky, ktoré viedli aj do fary. Ako sa píše v kronike: „Bola to dosť nákladná investícia, ale predsa dobrá a rozumná. Ľudia sú vynaliezaví.“ (s. 107)

Telefón

V roku 1957 bol jediný telefón v dedine na MNV. V domácnosti zatiaľ nemal telefón nikto.

Obliekanie

Kronikár Hamara spomína, že ešte v roku 1943 sa ľudia stále obliekali do krojov, najmä ženy. Postupom času, okolo roku 1957 bolo kroje vídavať len zriedka, u starších ľudí.

Obecná knižnica

Obecná knižnica bola založená v roku 1930 v počte 30. zväzkov v budove školy. V roku 1939 sa počet kníh zväčšil o 11 diel. O rok neskôr sa zväzky diel zvýšili o 17. Čitateľov (väčšinou z radov mládeže) bolo spolu 28 a spolu si požičali 495 kníh.

Okolo roku 1957 bola knižnica núdzovo umiestnená v drevárni školy a nebolo pre ňu vyhotovené vhodné miesto. O čitateľov núdza nebolo, bolo treba nájsť len potrebné priestory, ktoré by boli vhodne zariadené pre potreby knižnice. Boli snahy knižnicu presťahovať do kaštieľa, prípadne pre ňu postaviť novú školskú budovu.

Obecná váha

Obec kúpila v roku 1936 váhu pre dobytok (ošípané, kravy, dobytok), ktorá bola umiestnená pri moste, oproti hasičskej zbrojnici. Pre nevyhovujúce umiestnenie, keďže zneprehľadňovala cestu, váhu presťahovali (1957) vyššie na obecný pozemok oproti domu Michala Majeríka.

Píla

Na južnom konci dediny pri hraniciach so Šebešťanovou bola súkromná píla na rezanie dreva (gáter), ktorú vlastnil Ján Baštek. Po jeho smrti bola o tri roky, v roku 1947, zlikvidovaná.

Mlyn

Riadny valcový mlyn vlastnil Pavol Mikušík. Podľa kroniky bol obľúbeným mlynárom, ktorý mlel dobrú múku, nájomník Martin Kontra, ktorý tu bol roku 1943-1949.

Ekonomická situácia

Podľa zápisu v kronike z roku 1936 že obec Jasenica nehospodárila najlepšie, lebo mala na sebe časté exekúcie.

Poľnohospodárstvo

Chov dobytka

Podľa obecnej kroniky (s. 59), aj ten najchudobnejší obyvateľ si dovolil chovať aspoň jeden kus rožného dobytka.

Zimné práce

Gazdovia si v zime na saniach vyvážali na role hnoj. Bolo však potrebné, aby bolo zamrznuté a bol napadnutý sneh. Ak bola zima mierna, nemrzlo a nebol sneh, tak museli namáhavým spôsobom vyvážať hnoj na vozoch alebo ho vynášať na chrbte. Vzdialenejšie a ťažšie prístupné role však v tomto prípade ostali nepohnojené. Prípadne sa vtedy hnoj vyvážal na jar, čím sa ale posunuli jarné práce.

Mliekarne

Okolo roku 1938 boli v obci dve mliekarne.

Zemiaky

Za hlavnú pestovateľskú plodinu v dedine sa vždy považovali zemiaky. Kronikár Ján Ondráček vykopávanie zemiakov nazval „horniacka žatva“ (s. 35).

Včelárstvo

V roku 1934  mnohí gazdovia z dediny začali pokusy so včelárstvom. Nasledujúci rok (1935) im priniesol nadpriemernú znášku a postupne sa včelárstvo v dedine rozširovalo. Bola produkcia rôznych druhov medu: lesný, z nízkej ďateliny a iné. Med mal výbornú akosť a liečivé účinky.

Ovocné stromy

V obci sa usporadúvali aj rôzne kurzy zamerané na poľnohospodárstvo, ktoré boli zamerané na osvetu obyvateľstva. Tieto kurzy boli potrebné, pretože, ako zapísal kronikár Ondráček z roku 1935, miestny ľudia krásnu a bohatú úrodu jabĺk nechceli využiť naplno. Nechcelo sa im totiž oberať plody, tak ich radšej len striasali, čo bolo síce chytrejšie a menej prácne, ale následne ho tak predali len veľmi lacno. Ako píše: „Obídu sa i bez väčšieho zárobku, len aby nemuseli mnoho a dlho pracovať (česť výnimkám).“ (str. 19) Jeden takýto kurz sa konal aj v roku 1934 (5. marca) s názvom Zemedelský kurz, na ktorý prišlo veľa ľudí. V rámci neho sa uskutočnili tieto prednášky:

1. Význam zemedelskej osvety – Dr. Štefan Schurman, okresný náčelník

2. Význam a pestovanie ovocných stromov – J. Linduška, správca štátnej ovocinárskej školy v Trenčíne

3. Choroby domácich zvierat a maštalná hygiena – Jozef Plzák, okresný veterinár

4. Chov hovädzieho dobytka a domácich zvierat – Dr. Ing. Chonikovič, hlavný zemedelský komisár z Bratislavy

Ovocné stromy sa v dedine začali postupne pestovať vo väčšej miere a hlavne mladí gazdovia začali už odborne vysádzať cele ovocné sady. Tí, ktorí nemali priestor na sady, sadili stromy na medziach v poli.

Jaskyňa

Pod Jasenicou pri hlavnej ceste 100 m od dediny (Dielec) pri otváraní kameňolomu objavili podzemnú chodbu dlhú asi 15 m. Podľa niektorých mienok vraj chodba viedla na Hradište, pravdepodobne tu však kedysi otvárali baňu na uhlie a chodba je zvyšok chodby do šachty. Môže ísť o starú šachtu z čias, keď sa tu pokúšal o ťažbu uhlia Ján Suňog.

Zamestnanie

Ľudia z dediny väčšinou pracovali iba na poli. Po príchode Považských strojárni do Považskej Bystrice sa veľa ľudí zamestnalo vo fabrike. Roľníkov, čo pracovali iba na roli tak postupne ubúdalo.

Lekársky obvod

Zdravotné stredisko bolo zriadené so sídlom v Jasenici, ale lekár a ordinácia sídlila v Brvništi, pre nevyhovujúce priestory v Jasenici.

Obvodný lekár:

MUDr. Teodor Dimitrov – v Papradne

MUDr. Jozef Kolečko – od 1956 – Brvnište

Poradňa matiek bola u Jána Hladniša od r. 1948 1x týždenne

V prípade úraze bolo k dispozícii na prevoz do nemocnice sanitné auto. Ak nebolo po ruke, prevoz do nemocnice alebo k lekárovi zabezpečoval riaditeľ školy Hamara so starším autom vo dne aj v noci. Poskytoval tiež prvú pomoc pri úrazoch.

Poštový obvod

Jasenica patrila do Poštového obvodu v Považskom Podhradí. Poštárom (listonosičom) bol Matúš Belás z Považského Podhradia.

Hrobár, obecný sluha, nočný strážnik, doručovateľ - bubnár

Všetky tieto funkcie mal na starosti (1957) Karol Šibík. Jeho úlohou bolo chodiť po dedine, bubnovať a oznamovať rôzne obecné oznamy. Túto službu vykonával viac ako 20 rokov až do zavedenie obecného rozhlasu.

Obchody

Počas 1. Slovenského štátu boli v Jasenici 3 obchody: u Štefana Jeleníka, Štefana Šterdasa a Karola Mišúra s manželkou. Krčma bola u Štefana Jeleníka a Karola Mišúra.

Po roku 1945 bol obchod krátky čas u Štefana Mikušíka krátko a neskôr tu živnosť prevádzkoval František Žbodák, ktorý tu mal aj krčmu.

V roku 1948 tieto obchody zanikli a vznikol družstevný obchod Jednota v sále Štefana Jeleníka. Od 12.9.1947 bola pod Jednotou mäsiarska predajňa Mäsna Ľudovíta Mikušíka, ktorá bola znárodnená. V roku 1957 bola však z neznámych príčin zatvorená a stal sa z nej sklad Jednoty. Pri Jednote bol tiež otvorený bufet, v ktorom sa podávali aj liehové nápoje. „... nespĺňa svoju úlohu, nakoľko sa tu podávajú liehové nápoje a pristal by mu názov krčma. Najmä ženy a hlavne manželky sa tomu netešia“ s. 105.

Obecná studňa

V roku 1934 bola jedinou verejnou studňou studňa vo Veľkej Jasenica. Bola pri moste ku kaštieľu. V Malej Jasenici bola školská studňa pri škole.

Cintoríny

Obidva dedinské cintoríny boli čiastočne obnovené v roku 1934. Ako ale spomína kronikár Ondráček, boli vo všeobecne zbiedenom stave. Hroby boli zabúdané, neopravovali sa, často bez krížov a nápisov. V päťdesiatich rokoch 20. storočia sa postupne namiesto drevených krížov začínali objavovať aj kamenné pomníky.

Kríže v okolí obce

V obci a v okolí Jasenice bolo postavených 6 krížov, ku ktorým chodila procesia v tzv. Krížové dni.

Domáci priemysel

V dedine sa pestovalo konope, z ktorého sa potom tkalo plátno na miestnych stavoch.

Obecný úrad a Kultúrny dom

Jasenica vyhrala celoslovenskú súťaž za rok 1981 v rámci národných výborov vo zveľaďovaní a plnení programu Národného frontu za rok 1981 za viacúčelovú budovu Obecného úradu a Kultúrného domu, ktorú si vybudovali občania v rámci akcie Z.

S tou istou budovou sa Jasenica tiež zúčastnila súťaže o najkvalitnejšiu stavbu kultúrno-osvetového zariadenia v SSR, ktorú vyhlásilo Ministerstvo kultúry SSR za rok 1981. V kategórii C – stavby realizované občianskou svojpomocou v rámci akcie Z získala Jasenica 3. miesto. (Viac účelová budova, investor: MNV Jasenica, projektant: Radostav Bratislava, dodávateľ: MNV Jasenica)

Vývoj vlastnenia prijímačov

1939 - v obci je 5 majiteľov rádiových prístrojov.

1940 - všetci živnostníci si museli zaobstarať rádioprijímač, aby sa zabezpečilo počúvanie relácií pre širšie obecenstvo.

1957 - 82 rádioprijímačov, televízor nemá ešte nikto

Výsledky volieb 1935

19. mája 1935 – v Rímskokatolíckej ľudovej škole od 8:00 – 12:50

Členovia obvodnej volebnej komisie:

Volebná štatistika – poslanecká snemovňa

Volebná štatistika – senát

Kultúra

Kultúrne akcie v obci bývali organizované väčšinou učiteľským zborom. Každoročne sa medzi rôznymi školskými akciami objavovali aj stromkové slávnosti, v rámci ktorých učitelia spolu so žiakmi vysádzali stromy. Väčšinou sa vysádzali lipy, napr. pred kostolom, pri potoku, ale tiež aj vŕby, aby sa posilnili brehy rieky. V roku 1939 bol zasadený agát pri potoku naproti fare.

V máji bol v dedine zvyk sadiť máje pred faru, školu a domy bohatších gazdov.

Divadelný krúžok

Divadelný krúžok bol v Jasenici založený v roku 1930. Ako prvá sa hrala divadelná hra Svätá Filoména, ktorá mala veľký úspech. Hru nacvičil p. farár Sztészkal. Hra bola reprízovaná 3x. Okrem domácich boli na hre aj ľudia z okolitých dedín. Neskôr viedol krúžok učiteľ Ján Ondráček. Po odchode učiteľa Ondráčka krúžok viedol miestny kňaz Ján Slivka.

Ako herci účinkovali: Tomáš Hladniš, Ignác Šibik, Helena Gáboríková, Emil Gáborík, Viliam Vanko, Gabriela Janáčková, Anna Kňažková. Jozef Mikušík, Štefan Hladniš, Vincent Kňažko, Margita Ďurdíková, Anna Šibíková, Margita Šterdasová, učiteľka zo Stupného Sigolská, učiteľka Karolína Begáňová-Harciníková, Gabriela Janáčková a iní.

Odohrané hry: Pravda víťazí, Povinnosti, Lurdská pasáčka, Strašidlo, Pani richtárka, Pytliakova žena, Bludár, Hriešnica, Obeta, Kamenný chodníček a iné.

Od roku 1949 viedol Divadelný krúžok Jozef Barenčík a s hrou Hriešnica sa zúčastnil 31. 3. 1949 okresných divadelných pretekov v Považskej Bystrici. Hra získala 1. cenu – diplom a herečka Gabriela Janáčková dostala diplom za svoj výkon. Hru režíroval Jozef Barenčík a nacvičoval ju spolu s riaditeľom školy Alfrédom Hamarom. Ostatní herci účinkujúci v hre: Jozef Barenčík, Viliam Moravík, Emil Gáborík, Helena Gáboríková.

Ostatní herci, ktorí hrávali: Michal Jankoviech, Berta Barenčíková, Vilma Barenčíková, Johana Šibiková, Alfréd Hamara, Tomáš Hladniš, Ondrej Bibiš, Ondrej Janáček, Berta Šibíková, Viktor Pavlík, Vincent Pavlík, Emil Šterdas, Augustín Mičúch, Jolana Mičúchová, Margita Mičúchová, Marek Klabník, Jakub Janáček, Anna Kalašová, Jaroslav Drblík, Kamil Matejka, Matilda Pavlíková, Ondrej Gáborík, Jozef Heldes, Jolana Pavlíková, Margita Pavlíková, Viliam Šibik, Milan Kalaš, Milka Kalašová, Helena Vachalíková, Jozef Vachalík, Ján Pavlík.

Ďalším vedúcim krúžku sa stal herec Ondrej Gáborík. Pod jeho vedením účinkovali: Ivan Janáček, Marta Barenčíková, Viliam Vanko ml., Jozef Moravík, Mária Zreničíková, Mária Vanková, Viliam Pavlík, Anna Šibiková, Otília Barenčíková, Mária Gáboríková.

Divadelné predstavenie sa do roku 1940 hrávali v škole, potom v sále u Štefana Jeleníka v obchode a v mlyne.

Premietania filmov

Od roku 1952 boli pre občanov premietané krátke filmy, neskôr aj celovečerné, ktoré obec vypožičiavala za poplatok zo Štátneho filmu zo Žiliny. Premietačom bol riaditeľ školy Hamara, ktorý zaučil na premietanie aj chlapcov Imricha Šibíka a Vojtecha Očkaya.

Prví film so zvukovou stopou bol premietaný 14. mája 1949 v miestnosti školy, keď do obce prišlo putovné kino Školského a osvetového filmu z Bratislavy.

Dychovka

V roku 1920 bola v obci zriadená dychová kapela. Hudobné nástroje boli objednané od Václava Červeného z Hradca Králové za 9 000 Kčs. Medzi nimi bol: heligón, baskrídlovka, krídlovka, 2 klarinety, 2 trúbky, 1 pistan, 1 korn.

Dychovka hrávala na miestnych zábavách a na svadbách. Naposledy hrala po oslobodení do roku 1951. Pre pokročilí vek jej členov sa rozpadla a jej činnosť sa už ďalej nevyvíjala, aj kvôli chýbajúcim novým členom.